Život Prešova
online
online
Predstavujeme obec Petrovany, rodisko folkloristu Jožka Príhodu
29.10.2016 Prešov
Petrovany 29. októbra (TASR) – Prvé písomné zmienky o šarišskej dedine Petrovany, ktorá leží niekoľko kilometrov južne od Prešova, pochádzajú zo začiatku 13. storočia. Podľa archeologických nálezov sa tu však ľudia usídlili už mnoho storočí predtým.
Pôvodne sa dedina volala Zenthpethur pravdepodobne podľa patróna tamojšieho kostola, ktorý bol v tom čase zasvätený sv. Petrovi. V priebehu svojej existencie niesla podobné mená, ktoré boli maďarskými či nemeckými ekvivalentmi toho názvu. Svoje terajšie pomenovanie získala po prvej svetovej vojne.
V 18. storočí sa majiteľom panstva stáva rod Klobušických a ten sa aj významne podieľa na zveľadení majetku. Na mieste starého renesančného kaštieľa vyrastie nový barokový objekt v areáli, ktorý skrášlil rybník. Dnes už nevyužívaný kaštieľ je najvzácnejšou architektonickou pamiatkou obce.
Podľa historických záznamov táto dedina presiahla tisíc obyvateľov okolo roku 1948 a počet stále narastal. Zásadná zmena nastala, keď došlo v polovici 60. rokov minulého storočia k pričleneniu susednej obce Močarmany k Petrovanom a vznikla tak jedna z najväčších obcí v okrese Prešov.
„Túto skutočnosť zachytáva aj erb našej obce, ktorý vznikol na základe symboliky dvoch dedín. Preto sa v ňom nachádza strom, ktorý bol znakom Močarmian. Kľúč sv. Petra od nebeskej brány zasa pripomína Petrovany,“ vysvetlil starosta obce Ján Lenko.
Ľudia v tejto obci sa hlásia hlavne k rímskokatolíckej cirkvi. O hlbokej viere obyvateľov hovorí aj povesť o zjavení Panny Márie neďaleko dediny smerom na Záborské. Starí ľudia hovoria, že kedysi na tomto mieste rástli stromy, ale dnes už sú tu iba polia, takže sa nedá presne miesto určiť.
Aj keď zjavenie nebolo potvrdené cirkvou, ľudia ešte v čase po druhej svetovej vojne na tieto miesta chodievali a modlili sa. Nestalo sa však z neho miestne pútnické miesto. Často sa sem vraj chodieval modliť ľuďmi uznávaný farár Ján Jacko, ktorý v Petrovanoch pôsobil vyše 40 rokov.
„S týmto príbehom o zjavení si ľudia možno spojili aj obraz, ktorý sa nachádza v kostole v neďalekých Obišovciach. Jazvu, ktorú má na líci Panna Mária, vraj zapríčinil oráč z Petrovian. Ten ju nespoznal, keď letela nad obcou a v strachu ju šibol bičom. O tomto obraze sa hovorí viacej príbehov, ale takto ho poznali ľudia u nás,“ vysvetľuje starosta.
Folklórny súbor nesie meno známeho rodáka Jožka Príhodu
Petrovany sa vždy mohli pochváliť zanietenými folkloristami, ktorí sa v tejto dedine narodili alebo tu dlhé roky pôsobili. Boli to napríklad Dezider Jinda, Ondrej Vargečko, Juraj Varga, Imrich Mirko, Miroslav Sopko či Anna Mikolajová. K tým najznámejším patril nepochybne spevák Jožko Príhoda. Preto od roku 2003 nesie miestna folklórna skupina jeho meno.
Tí čo si ešte pamätajú na medzivojnové roky, radi spomínajú na petrovianske nedeľné "večarky". Vždy popoludní, po omši, sa schádzali na ulici mladí ľudia a spievali ľudové piesne a tancovali vonku pod holým nebom. Hovorí sa, že "dzifky i parobci" často tancovali až do skorých ranných hodín.
"Počiatky organizovaného folklóru v našej dedine by sme mohli datovať do začiatku 70. rokov, keď vznikla ženská spevácka skupina. Dali ju dohromady miestne ženy pod vedením tety Vierky Smelej," vysvetľuje riaditeľka materskej školy a súčasná vedúca skupiny Monika Jankovičová.
Dodala, že piesne a ľudové zvyky sa tu zbierali desaťročia a väčšinou to bolo na rodinných oslavách či pri tradičných prácach, ktoré sa tu vykonávali. Staré texty i melódie sa spievali na svadbách, krstinách, pohreboch či pri práci na poli i driapaní peria. Istý poriadok do toho vniesol práve Príhoda, ktorý bol profesionálnym spevákom.
"Jožko Príhoda pred smrťou odovzdal harmonikárovi Mirovi Sopkovi celý zásobník piesní, ktoré on sám pozbieral, aby ich použil pri zveľadení súboru. Miro sa toho ujal a súbor sa výrazne posunul dopredu aj tým, že sa postupne pridávalo viac mužov," hovorí vedúca skupiny.
Dnes má folklórna skupina približne 30 členov, pričom najmladší sú ešte v tínedžerskom veku a tí najstarší už ťahajú k sedemdesiatke. Jankovičová konštatovala, že sa pekne dopĺňajú a čo je najdôležitejšie, radi sa stretávajú a nie iba preto, aby nacvičili nejaký program na súťaž či podujatie.
Pre skupinu je typický obradový folklór. To znamená, že k starej tradícii nacvičia nejakú scénku a tú doplnia piesňami, prípadne malou choreografiou. Takto už spracovali svadbu, krstiny, dožinky, pochovávanie basy, ale aj varenie slivkového lekváru.
"Spomínam si ako nám tlieskali diváci keď sme im priblížili driapanie peria v Petrovanoch. Páperie z gunára sa vznášalo až do hľadiska ako sneh a vznikol jeden nádherný obraz," hovorí Jankovičová.
Doplnila, že staré zvyky nezaujímajú len divákov kultúrnych domoch a na festivaloch. V posledných rokoch sa vraj opäť často na svadbách objavuje čepčenie nevesty. Členovia skupiny teda často chodia na svadby a vraj soboty majú voľné len počas pôstnych období.
V Petrovanoch však nepôsobí iba tento jeden súbor, ale aj ďalšia folklórna skupina. Okrem nich túto dedinu kedysi preslávila aj rómska kapela Mačo, ktorá bola obľúbená a často hrávala na oslavách a svadbách.
Sestry dominikánky sa o chorých starali aj v období socializmu
Sestry dominikánky v Petrovanoch pôsobia od roku 1939. Do priestorov starého kaštieľa prišli na pozvanie Vladimíra Pospíšila, ktorý tu založil najskôr sirotinec a potom ústav pre chorých. Dnes je síce kaštieľ prázdny, ale sestry z Kongregácie dominikánok sv. Imeldy tu vybudovali Domov sv. Dominika. Na snímke riaditeľka domova sestra Edita Vozárová s klientkou.
V roku 1939 žilo v ústave vyše 140 klientov, Pospíšil však odišiel pracovať na ministerstvo do Prahy. Správu zariadenia zveril sestrám dominikánkam, ktoré sem na jeho žiadosť pozval vtedajší košický biskup Jozef Čársky. Odvtedy sa členky rehole, stali súčasťou Petrovian.
"Žili spoločne s pacientmi a všetky svoje schopnosti a sily venovali starostlivosti o svojich zverencov. Veľký zlom nastal v čase nástupu totality v 50. rokoch. Tak ako celá cirkev, aj naša rehoľa to tvrdo pocítila," hovorí o svojich predchodkyniach sestra Edita Vozárová.
Internované mali byť v tom čase aj sestry dominikánky a hovorilo sa, že ich prevezú niekam do Čiech. Starí ľudia spomínajú ako ich dedinčania chránili, keď ich chcela štátna bezpečnosť odviesť. Ústav bol však plný a bez pomoci dominikánok by štátne orgány situáciu len ťažko zvládli, ak by boli odišli zo dňa na deň.
"Nakoniec došlo k dohode, že sestry zostanú, ale dali si tri podmienky. Mala im zostať kaplnka, riaditeľkou má byť jedna z nich a samé si budú môcť vyberať zamestnancov do zariadenia. Podmienkou zo strany štátu bolo to, že nebudú chodiť v habitoch," hovorí sestra Edita.
"Pamätám si ako chodili na omšu. Mali dlhšie tesilové rovné šedé sukne a štrikované svetre alebo vesty takej tmavšej farby. Všetky sestričky nosili rovnaký účes, mali zviazané vlasy do drdola a na hlave mali tmavú silónovú šatku. Tú si dávali dole len výnimočne, keď prišli nejakí hostia do ústavu," spomína rodáčka z dediny matrikárka Marta Frištiková.
Rádové sestry chodili von z ústavu len veľmi málo. Ľudia sa s nimi stretávali väčšinou v kostole. Tam mali vyhradené lavice, na ktoré si nikto nesadal, len ony.
"My sme boli radi, že ich tu máme a pomáhali sme si navzájom. Prežila som tu detstvo a živo si na ne spomínam. Keď sa niekomu niečo stalo, nejaký úraz alebo ho zaskočila choroba, mali sme tu sestričky, tie nám vedeli pomôcť okamžite, preto sme neboli tak často u doktora," hovorí s úsmevom matrikárka.
Dnes už spomínané sociálne zariadenie v tejto obci nie je, pretože krajská samospráva ho presťahovala do Orkucian. Kaštieľ je nevyužívaný, ale rehoľníčky z Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy tu vybudovali nové zariadenie, ktoré sa stará o starých a nevládnych ľudí, nesie meno ich patróna - Domov sv. Dominika.
Jediným čestným občanom obce je pápežský komorník J. Jacko
Ten sa narodil v neďalekých Kendiciach v roku 1898 v roľníckej rodine. Po rokoch pôsobenia v niekoľkých farnostiach ho nakoniec košický biskup vymenoval začiatkom mája 1938 za správcu farnosti v Petrovanoch.
Ľudia v dedine ho prijali, pretože im rozumel, a to nielen ich jazyku, ale i povahe. Bol im radcom a pomáhal im ako vedel. Bolo to aj napriek tomu, že v tých pohnutých časoch mal aj iné úlohy. Keď časť východného Slovenska po roku 1938 pripadla Maďarom, košický biskup Čársky ho poveril presunom úradu.
"Nikdy nevynechal žiadne ochotnícke ani školské divadelné predstavenie. Bol veľkým fanúšikom divadla a keď sme hrali v nejakej inej dedine aj tam prišiel za nami, hoci priamo vtedy nebol zaangažovaný do tejto činnosti," spomína rodák z obce - dôchodca Milan Zusko.
Postavenie v cirkvi i funkcia poslanca parlamentu slovenského vojnového štátu Jackovi po roku 1945 spôsobovali nemalé problémy. Sankcie nenechali na seba dlho čakať. Mohol síce naďalej slúžiť omše, ale istý čas nemohol udeliť sväté prijímanie.
Petroviansky farár bol podľa Zuska veľmi úprimným a milým človekom, ktorý mal rád ľudí a nebál sa pomáhať ani tým, ktorých prenasledoval režim. Dôchodca si spomína, že keď bol malý chlapec, chodil ako miništrant pomáhať aj na faru. Raz ho gazdiná poslala do pivnice po zemiaky a tam uvidel chlapa v civilnom oblečení.
"Zľakol som sa, začal som kričať a bežal som von, kde už pribehol aj pán farár. Utíšil ma, aby som sa nebál a usmieval sa, hoci to nebola pre neho príjemná situácia. Neskôr som sa totiž dozvedel, že tým človekom, ktorý sa skrýval v pivnici bol prenasledovaný duchovný otec Ján Hirka, neskorší sídelný prešovský gréckokatolícky biskup," spomína dôchodca.
V rušných a pre cirkev nepriaznivých rokoch sa o Jacka zaujímala aj vtedajšia Štátna bezpečnosť. Tí starší obyvatelia Petrovian aj dnes spomínajú, ako veriaci prišli spoločne brániť svojho farára.
Keď sa rozhodovalo o budúcnosti ženského cirkevného rádu, ktorý sídlil v kaštieli v Petrovanoch, kde sa sestry starali o postihnutých, Jacko sa osobne angažoval, aby tu mohli zostať a pracovať ďalej. Petroviansky farár pôsobil v tejto dedine až do dôchodku a nakoniec tu v roku 1977 aj zomrel. Pochovaný je vo svojich rodných Kendiciach.
"Všetci si ho pamätajú ako dobrého a skromného človeka. Tým starším určite navždy zostane v pamäti obraz, ako chodil každý druhý deň slúžiť svätú omšu do Záborského. V zime či v lete sme vídavali kráčajúceho muža so svojím psíkom krížom cez polia k svojim veriacim," uzavrel Zusko.
Nezamestnanosť v obci sa pohybuje na úrovni šiestich percent
"Mohli by sme povedať, že v Petrovanoch nemá prácu len ten, čo ju mať nechce. Istotne sa nedá hovoriť vo všeobecnosti, že ľudia si zarobia toľko koľko by chceli, ale príležitosť pracovať tu máme. Stáva sa, že by sme niekedy potrebovali aj viac pracovníkov, najmä ak ide o rozvoj obce," tvrdí starosta Ján Lenko.
Pripomenul, že ľudia v tejto dedine sa v minulosti živili predovšetkým poľnohospodárstvom, dnes už však mnohí pracujú v iných odvetviach. Dôležitú úlohu v tom zohral priemyselný park, ktorý je už takmer obsadený investormi.
"Je tu desať firiem, ktoré využili možnosť a vybudovali v našom parku v smere na Prešov svoje prevádzky. Okrem toho na opačnej strane dediny v časti Močarmany, kde sa nachádza ložisko hliny, postavil zahraničný investor tehelňu. Hoci teraz trochu zápasí s nedostatkom objednávok, keď však všetko ide dobre, zamestná z dediny aj 80 ľudí, čo nie je málo," vysvetľuje starosta.
Petrovany sa v posledných rokoch výrazne zmenili. Okrem priemyselnej zóny dostala svoju novú podobu aj samotná obec. V rámci europrojektu regenerácie centrálnych zón sa podarilo opraviť časť komunikácií a revitalizovať obecný park. Všetko to stálo viac 500.000 eur.
"Podarilo sa nám rozbehnúť rekonštrukciu materskej školy, ktorú navštevuje 60 detí. Okrem toho zháňame prostriedky na opravu základnej školy, pretože projekt je už pripravený. Radosť nám robí aj základná umelecká škola, do tej sa v tomto školskom roku zapísalo 80 detí, čo je slušný počet aj na malé mesto," zdôraznil starosta.
Doplnil, že najväčšou výzvou pre obec stále zostáva vybudovanie kanalizácie. O tú sa vraj snažia už od roku 1992, stále sa však nájde prekážka, ktorá zabráni spusteniu tak potrebnej investície.
"Je to projekt za viac ako šesť miliónov eur. Zabezpečil by nám odkanalizovanie 600 domov, čo by sa výrazne podpísalo na životnom prostredí a ušetrili by sa aj peniaze obyvateľov. Verím, že sa nám to konečne podarí. Je to naša absolútna priorita," uzavrel Lenko.
Pôvodne sa dedina volala Zenthpethur pravdepodobne podľa patróna tamojšieho kostola, ktorý bol v tom čase zasvätený sv. Petrovi. V priebehu svojej existencie niesla podobné mená, ktoré boli maďarskými či nemeckými ekvivalentmi toho názvu. Svoje terajšie pomenovanie získala po prvej svetovej vojne.
V 18. storočí sa majiteľom panstva stáva rod Klobušických a ten sa aj významne podieľa na zveľadení majetku. Na mieste starého renesančného kaštieľa vyrastie nový barokový objekt v areáli, ktorý skrášlil rybník. Dnes už nevyužívaný kaštieľ je najvzácnejšou architektonickou pamiatkou obce.
Podľa historických záznamov táto dedina presiahla tisíc obyvateľov okolo roku 1948 a počet stále narastal. Zásadná zmena nastala, keď došlo v polovici 60. rokov minulého storočia k pričleneniu susednej obce Močarmany k Petrovanom a vznikla tak jedna z najväčších obcí v okrese Prešov.
„Túto skutočnosť zachytáva aj erb našej obce, ktorý vznikol na základe symboliky dvoch dedín. Preto sa v ňom nachádza strom, ktorý bol znakom Močarmian. Kľúč sv. Petra od nebeskej brány zasa pripomína Petrovany,“ vysvetlil starosta obce Ján Lenko.
Ľudia v tejto obci sa hlásia hlavne k rímskokatolíckej cirkvi. O hlbokej viere obyvateľov hovorí aj povesť o zjavení Panny Márie neďaleko dediny smerom na Záborské. Starí ľudia hovoria, že kedysi na tomto mieste rástli stromy, ale dnes už sú tu iba polia, takže sa nedá presne miesto určiť.
Aj keď zjavenie nebolo potvrdené cirkvou, ľudia ešte v čase po druhej svetovej vojne na tieto miesta chodievali a modlili sa. Nestalo sa však z neho miestne pútnické miesto. Často sa sem vraj chodieval modliť ľuďmi uznávaný farár Ján Jacko, ktorý v Petrovanoch pôsobil vyše 40 rokov.
„S týmto príbehom o zjavení si ľudia možno spojili aj obraz, ktorý sa nachádza v kostole v neďalekých Obišovciach. Jazvu, ktorú má na líci Panna Mária, vraj zapríčinil oráč z Petrovian. Ten ju nespoznal, keď letela nad obcou a v strachu ju šibol bičom. O tomto obraze sa hovorí viacej príbehov, ale takto ho poznali ľudia u nás,“ vysvetľuje starosta.
Folklórny súbor nesie meno známeho rodáka Jožka Príhodu
Ľudové tradície a zvyky šarišskej obce Petrovany, okres Prešov, pomáha uchovávať miestna folklórna skupina. Za viac ako 40 rokov sa tomuto telesu podarilo zozbierať a spracovať desiatky piesní a vytvoriť množstvo dramatických pásiem s prvkami autentického folklóru.
Petrovany sa vždy mohli pochváliť zanietenými folkloristami, ktorí sa v tejto dedine narodili alebo tu dlhé roky pôsobili. Boli to napríklad Dezider Jinda, Ondrej Vargečko, Juraj Varga, Imrich Mirko, Miroslav Sopko či Anna Mikolajová. K tým najznámejším patril nepochybne spevák Jožko Príhoda. Preto od roku 2003 nesie miestna folklórna skupina jeho meno.
Tí čo si ešte pamätajú na medzivojnové roky, radi spomínajú na petrovianske nedeľné "večarky". Vždy popoludní, po omši, sa schádzali na ulici mladí ľudia a spievali ľudové piesne a tancovali vonku pod holým nebom. Hovorí sa, že "dzifky i parobci" často tancovali až do skorých ranných hodín.
"Počiatky organizovaného folklóru v našej dedine by sme mohli datovať do začiatku 70. rokov, keď vznikla ženská spevácka skupina. Dali ju dohromady miestne ženy pod vedením tety Vierky Smelej," vysvetľuje riaditeľka materskej školy a súčasná vedúca skupiny Monika Jankovičová.
Dodala, že piesne a ľudové zvyky sa tu zbierali desaťročia a väčšinou to bolo na rodinných oslavách či pri tradičných prácach, ktoré sa tu vykonávali. Staré texty i melódie sa spievali na svadbách, krstinách, pohreboch či pri práci na poli i driapaní peria. Istý poriadok do toho vniesol práve Príhoda, ktorý bol profesionálnym spevákom.
"Jožko Príhoda pred smrťou odovzdal harmonikárovi Mirovi Sopkovi celý zásobník piesní, ktoré on sám pozbieral, aby ich použil pri zveľadení súboru. Miro sa toho ujal a súbor sa výrazne posunul dopredu aj tým, že sa postupne pridávalo viac mužov," hovorí vedúca skupiny.
Dnes má folklórna skupina približne 30 členov, pričom najmladší sú ešte v tínedžerskom veku a tí najstarší už ťahajú k sedemdesiatke. Jankovičová konštatovala, že sa pekne dopĺňajú a čo je najdôležitejšie, radi sa stretávajú a nie iba preto, aby nacvičili nejaký program na súťaž či podujatie.
Pre skupinu je typický obradový folklór. To znamená, že k starej tradícii nacvičia nejakú scénku a tú doplnia piesňami, prípadne malou choreografiou. Takto už spracovali svadbu, krstiny, dožinky, pochovávanie basy, ale aj varenie slivkového lekváru.
"Spomínam si ako nám tlieskali diváci keď sme im priblížili driapanie peria v Petrovanoch. Páperie z gunára sa vznášalo až do hľadiska ako sneh a vznikol jeden nádherný obraz," hovorí Jankovičová.
Doplnila, že staré zvyky nezaujímajú len divákov kultúrnych domoch a na festivaloch. V posledných rokoch sa vraj opäť často na svadbách objavuje čepčenie nevesty. Členovia skupiny teda často chodia na svadby a vraj soboty majú voľné len počas pôstnych období.
V Petrovanoch však nepôsobí iba tento jeden súbor, ale aj ďalšia folklórna skupina. Okrem nich túto dedinu kedysi preslávila aj rómska kapela Mačo, ktorá bola obľúbená a často hrávala na oslavách a svadbách.
Sestry dominikánky sa o chorých starali aj v období socializmu
Rádové sestry dominikánky sa v Petrovanoch, okres Prešov, starajú o ťažko zdravotne postihnutých už niekoľko desaťročí. Ich činnosť neochromil ani totalitný režim, ktorý sa všemožne snažil z prostredia zdravotnej a opatrovateľskej služby cirkevné rády odstaviť.
Sestry dominikánky v Petrovanoch pôsobia od roku 1939. Do priestorov starého kaštieľa prišli na pozvanie Vladimíra Pospíšila, ktorý tu založil najskôr sirotinec a potom ústav pre chorých. Dnes je síce kaštieľ prázdny, ale sestry z Kongregácie dominikánok sv. Imeldy tu vybudovali Domov sv. Dominika. Na snímke riaditeľka domova sestra Edita Vozárová s klientkou.
"Žili spoločne s pacientmi a všetky svoje schopnosti a sily venovali starostlivosti o svojich zverencov. Veľký zlom nastal v čase nástupu totality v 50. rokoch. Tak ako celá cirkev, aj naša rehoľa to tvrdo pocítila," hovorí o svojich predchodkyniach sestra Edita Vozárová.
Internované mali byť v tom čase aj sestry dominikánky a hovorilo sa, že ich prevezú niekam do Čiech. Starí ľudia spomínajú ako ich dedinčania chránili, keď ich chcela štátna bezpečnosť odviesť. Ústav bol však plný a bez pomoci dominikánok by štátne orgány situáciu len ťažko zvládli, ak by boli odišli zo dňa na deň.
"Nakoniec došlo k dohode, že sestry zostanú, ale dali si tri podmienky. Mala im zostať kaplnka, riaditeľkou má byť jedna z nich a samé si budú môcť vyberať zamestnancov do zariadenia. Podmienkou zo strany štátu bolo to, že nebudú chodiť v habitoch," hovorí sestra Edita.
Dopadlo to tak, že takmer 40 rokov nemohli sestry dominikánky z Petrovian nosiť rúcho. Útechou im bolo, že mohli viesť spoločný život, starať sa o blížnych a modliť sa. Takto prečkali celé obdobie socializmu.
"Pamätám si ako chodili na omšu. Mali dlhšie tesilové rovné šedé sukne a štrikované svetre alebo vesty takej tmavšej farby. Všetky sestričky nosili rovnaký účes, mali zviazané vlasy do drdola a na hlave mali tmavú silónovú šatku. Tú si dávali dole len výnimočne, keď prišli nejakí hostia do ústavu," spomína rodáčka z dediny matrikárka Marta Frištiková.
Rádové sestry chodili von z ústavu len veľmi málo. Ľudia sa s nimi stretávali väčšinou v kostole. Tam mali vyhradené lavice, na ktoré si nikto nesadal, len ony.
"My sme boli radi, že ich tu máme a pomáhali sme si navzájom. Prežila som tu detstvo a živo si na ne spomínam. Keď sa niekomu niečo stalo, nejaký úraz alebo ho zaskočila choroba, mali sme tu sestričky, tie nám vedeli pomôcť okamžite, preto sme neboli tak často u doktora," hovorí s úsmevom matrikárka.
Dnes už spomínané sociálne zariadenie v tejto obci nie je, pretože krajská samospráva ho presťahovala do Orkucian. Kaštieľ je nevyužívaný, ale rehoľníčky z Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy tu vybudovali nové zariadenie, ktoré sa stará o starých a nevládnych ľudí, nesie meno ich patróna - Domov sv. Dominika.
Jediným čestným občanom obce je pápežský komorník J. Jacko
Najvyšším ocenením, ktoré môže udeliť mesto alebo obec, je čestné občianstvo. Obec Petrovany, okres Prešov, takýmto titulom poctila in memoriam svojho dlhoročného duchovného pastiera Jána Jacka.
Ten sa narodil v neďalekých Kendiciach v roku 1898 v roľníckej rodine. Po rokoch pôsobenia v niekoľkých farnostiach ho nakoniec košický biskup vymenoval začiatkom mája 1938 za správcu farnosti v Petrovanoch.
Ľudia v dedine ho prijali, pretože im rozumel, a to nielen ich jazyku, ale i povahe. Bol im radcom a pomáhal im ako vedel. Bolo to aj napriek tomu, že v tých pohnutých časoch mal aj iné úlohy. Keď časť východného Slovenska po roku 1938 pripadla Maďarom, košický biskup Čársky ho poveril presunom úradu.
"Nikdy nevynechal žiadne ochotnícke ani školské divadelné predstavenie. Bol veľkým fanúšikom divadla a keď sme hrali v nejakej inej dedine aj tam prišiel za nami, hoci priamo vtedy nebol zaangažovaný do tejto činnosti," spomína rodák z obce - dôchodca Milan Zusko.
Postavenie v cirkvi i funkcia poslanca parlamentu slovenského vojnového štátu Jackovi po roku 1945 spôsobovali nemalé problémy. Sankcie nenechali na seba dlho čakať. Mohol síce naďalej slúžiť omše, ale istý čas nemohol udeliť sväté prijímanie.
Petroviansky farár bol podľa Zuska veľmi úprimným a milým človekom, ktorý mal rád ľudí a nebál sa pomáhať ani tým, ktorých prenasledoval režim. Dôchodca si spomína, že keď bol malý chlapec, chodil ako miništrant pomáhať aj na faru. Raz ho gazdiná poslala do pivnice po zemiaky a tam uvidel chlapa v civilnom oblečení.
"Zľakol som sa, začal som kričať a bežal som von, kde už pribehol aj pán farár. Utíšil ma, aby som sa nebál a usmieval sa, hoci to nebola pre neho príjemná situácia. Neskôr som sa totiž dozvedel, že tým človekom, ktorý sa skrýval v pivnici bol prenasledovaný duchovný otec Ján Hirka, neskorší sídelný prešovský gréckokatolícky biskup," spomína dôchodca.
V rušných a pre cirkev nepriaznivých rokoch sa o Jacka zaujímala aj vtedajšia Štátna bezpečnosť. Tí starší obyvatelia Petrovian aj dnes spomínajú, ako veriaci prišli spoločne brániť svojho farára.
Keď sa rozhodovalo o budúcnosti ženského cirkevného rádu, ktorý sídlil v kaštieli v Petrovanoch, kde sa sestry starali o postihnutých, Jacko sa osobne angažoval, aby tu mohli zostať a pracovať ďalej. Petroviansky farár pôsobil v tejto dedine až do dôchodku a nakoniec tu v roku 1977 aj zomrel. Pochovaný je vo svojich rodných Kendiciach.
"Všetci si ho pamätajú ako dobrého a skromného človeka. Tým starším určite navždy zostane v pamäti obraz, ako chodil každý druhý deň slúžiť svätú omšu do Záborského. V zime či v lete sme vídavali kráčajúceho muža so svojím psíkom krížom cez polia k svojim veriacim," uzavrel Zusko.
Nezamestnanosť v obci sa pohybuje na úrovni šiestich percent
Priemerná nezamestnanosť v obci Petrovany, okres Prešov, sa dlhodobo pohybuje na úrovni šiestich percent. Táto skutočnosť by sa vzhľadom na príslušnosť k regiónu dala považovať za výnimočnú. Ľudia si našli prácu priamo v dedine, v blízkom priemyselnom parku a mnohí dochádzajú do neďalekého Prešova či Košíc.
"Mohli by sme povedať, že v Petrovanoch nemá prácu len ten, čo ju mať nechce. Istotne sa nedá hovoriť vo všeobecnosti, že ľudia si zarobia toľko koľko by chceli, ale príležitosť pracovať tu máme. Stáva sa, že by sme niekedy potrebovali aj viac pracovníkov, najmä ak ide o rozvoj obce," tvrdí starosta Ján Lenko.
Pripomenul, že ľudia v tejto dedine sa v minulosti živili predovšetkým poľnohospodárstvom, dnes už však mnohí pracujú v iných odvetviach. Dôležitú úlohu v tom zohral priemyselný park, ktorý je už takmer obsadený investormi.
"Je tu desať firiem, ktoré využili možnosť a vybudovali v našom parku v smere na Prešov svoje prevádzky. Okrem toho na opačnej strane dediny v časti Močarmany, kde sa nachádza ložisko hliny, postavil zahraničný investor tehelňu. Hoci teraz trochu zápasí s nedostatkom objednávok, keď však všetko ide dobre, zamestná z dediny aj 80 ľudí, čo nie je málo," vysvetľuje starosta.
Petrovany sa v posledných rokoch výrazne zmenili. Okrem priemyselnej zóny dostala svoju novú podobu aj samotná obec. V rámci europrojektu regenerácie centrálnych zón sa podarilo opraviť časť komunikácií a revitalizovať obecný park. Všetko to stálo viac 500.000 eur.
"Podarilo sa nám rozbehnúť rekonštrukciu materskej školy, ktorú navštevuje 60 detí. Okrem toho zháňame prostriedky na opravu základnej školy, pretože projekt je už pripravený. Radosť nám robí aj základná umelecká škola, do tej sa v tomto školskom roku zapísalo 80 detí, čo je slušný počet aj na malé mesto," zdôraznil starosta.
Doplnil, že najväčšou výzvou pre obec stále zostáva vybudovanie kanalizácie. O tú sa vraj snažia už od roku 1992, stále sa však nájde prekážka, ktorá zabráni spusteniu tak potrebnej investície.
"Je to projekt za viac ako šesť miliónov eur. Zabezpečil by nám odkanalizovanie 600 domov, čo by sa výrazne podpísalo na životnom prostredí a ušetrili by sa aj peniaze obyvateľov. Verím, že sa nám to konečne podarí. Je to naša absolútna priorita," uzavrel Lenko.
0
www.ZIVOTPO.sk
